Podhradie počas II. svetovej vojny a SNP

Začiatky partizánskej činnosti v okolí Podhradia začali v zime na prelome rokov 1941-1942. Ovplyvnené boli zahraničnými správami počúvanými z rádia, a to hlavne vysielaním z Moskvy, ktoré informovalo o postupe Červenej armády. Dobré správy našli veľký ohlas u obyvateľov. Šírenie informácií bolo podporované aj vysielačkou, ktorá bola umiestnená na Kopaniciach v Novej Lehote, v priestore zvanom Za jamami. Vysielačku obsluhoval s. Vifling, bolo to jeho krycie meno. Pomáhali mu ľudia z Podhradia, ako napr. Ján Štefkovič, Ján Chlapovič, Ján Rybnikár a mnohí ďalší obyvatelia z okolitých dedín. Svoju činnosť vykonávali do augusta 1943, kedy fašisti Viflinga chytili a zastrelili.

Začiatkom roka 1943 v spolupráci s troma ruskými zajatcami začal Rudolf Chmelár z Velušoviec a Karol Chmelár zo Závady organizovať prvé skupiny, ktoré sa sústreďovali na polesí v Zľavách. Miesto nebolo pre spomínanú partizánsku skupinu trvalým útočišťom, nakoľko ich prenasledovali zo žandárskej stanice Modrová pri Piešťanoch a zo žandárskej stanice v Prašiciach. Tam bol vrchným strážmajstrom Štefan Gašparík, ktorý zároveň spolupracovníkom vysielačky na Kopaniciach. Spolu s Jánom Štefkovičom organizoval presun partizánskej skupiny v Inovci. V oficiálnom liste Gašparík zavádzal vrchnosť. Uviedol, že neznámi ľudia, ruskí vojaci, odišli opačným smerom, než bolo v skutočnosti, smerom na Bojnú a Blesovce.

V partizánskej skupine boli občania z okolia Bratislavy, Piešťan a Bánoviec. Pred zradou sa skrývali pod cudzími menami. Medzi nimi bolo 15 ruských letcov, 38 amerických letcov a traja Poliaci. Americkí letci zoskočili v priestoroch Inovca a dostali sa do okolia Podhradia.

Udalosti druhej svetovej vojny a partizánskeho hnutia vo svojich spomienkach opisuje Jozef Štefkovič, nar. 24.8.1925, teraz žijúci v Jacovciach, nasledovne:

„Prvú povstaleckú skupinu partizánov v inoveckých horách vytvorili začiatkom sep­tembra 1944 vojaci z topoľčianskej posádky. Prvýkrát som ich v činnosti videl, keď prerušili na lesníckej budove na Podhradí, v ktorej býval lesník Fešter, telefónne spojenie. Telefón slúžil barónovi Stummerovi a lesníkom a viedol z Duchonky na Bukovinu. Barón a jeho lesníci s rodinami boli pôvodom nemeckej národnosti. Partizáni mali preto oprávnené obavy, aby fungujúce telefónne spojenie nebolo zneužité proti nim. Práve tu vznikla prvá partizánska základňa, aj s ubytovaním. Zo začiatku bola prevaha vojakov z topoľčianskej posádky, neskôr sa k nim pridali vojaci z iných posádok Slovenska. Bolí tam aj občania z okolitých dedín, francúzski zajatci a dvaja kanadskí letci, zostrele­ní pri Piešťanoch. Boli to mladí chlapci, mali 24 a 25 rokov, Jeden z nich sa volal Stuward. Obaja kanadskí letci prežili ako partizáni do konca vojny. Do porážky SNP v októbri 1944 boli na základni slovenskí velitelia. Po potlačení SNP v Banskej Bystrici prevzali velenie ruskí velitelia. Obyvatelia okolitých dedín a Bukoviny, kde prevládalo obyvateľstvo nemeckého pôvodu, pomáhalo partizánom hlavne ubytovaním, stravou a krmivom pre kone. Velenie základne prevzal Anatolij Snežinský, pravdepodobne podplukovník. Medzi ruskými partizánmi bolo aj dosť žien, ktoré pochádzali z Rostova pri Done. K partizánom sa pridali aktívni vojaci z Podhradia - Vendelín Rešetka, Peter Bôžik, Anton Godál a ďalší. Títo traja a môj strýc Ján Štefkovič boli ako civilná spojka. Zo Závady tu bol vojak Mikuláš Herda, ktorého zastrelili začiatkom februára 1945 gardisti pri Nemečkách. Z Velušoviec pochádzal Cikatricis, ktorý zahynul ako partizán na Novej Lehote v januári 1945. Z Prašíc tu bol Paluš, syn vtedajšieho komisára, ktorý padol v boji s Nemcami začiatkom februára 1945 spolu s ďalšími partizánmi. Dvaja boli z Litvy a jeden Čirkiz. Na podhradskom cintoríne majú svoj pomník. Všetci štyria boli zastrelení strelami dum-dum. Ďalší civil bol partizán Tomko z Prašíc, ktorý už zomrel. Bol nosičom mín.

V čase vyhlásenia SNP prišla na Bukovinu partizánska skupina, ktorej veliteľom bol kapitán Železnoj, čo bolo jeho krycie meno. K nej sa neskôr pripojila skupina, ktorá pracovala s vysielačkou na Kopaniciach. Krátko nato k tejto skupine prišiel veliteľ 10. práporu Jána Žižku, nadporučík Ladislav Žalman. Vtedy mal prápor asi 1200 mužov. Občania Podhradia a okolitých obcí pomáhali práporu zásobovaním potravinami a šatstvom.

Dňa 22.11.1944 pri bombardovaní obce Chynorany boli v priestore Za jamami zhadzované zbrane, potraviny a šatstvo pre brigádu podplukovníka Snežinského. Prepravu nákladov partizánmi sledovalo asi 18 Nemcov, ktorí mali za úlohu zlikvidovať štáb bri­gády. Včasné hlásenie z Kyjeva však tomu zabránilo a špióni boli zlikvidovaní. Dňa 26.12.1944 prišli v službách Nemcov do Inovca Turkestanci. V skutočnosti títo vojaci počas presunu v horách prešli na stranu Snežinského. Veliteľom Turkestancov bol Alimov, ktorý neskôr ostal pracovníkom v štábe brigády.

V novembri už boli vytvorené dve partizánske skupiny, každá mala po 150 partizánov a desiatku koni. Medzi nimi boli aj partizáni iných národností, a to Česi, Nemci, Francúzi, Rusi, Židia, Kanaďania, a neskôr aj dvaja americkí piloti. Ich bombardér bol pri Viedni poškodený, napriek tomu sa im podarilo doletieť na povstalecké Slovensko. Let amerického lietadla skončil neďaleko Bánoviec, pri obci Hostie. Uvedená partizánska skupina sa v inoveckých horách držala až do oslobodenia.

Dňa 29.11.1944 bola zo strany fašistov organizovaná protipartizánska akcia do barónskych Stummerovych hôr z dvoch strán, a to od Bánoviec a z Podhradia. Z každej strany boli Nemci v sile asi jednej divízie, 600 až 800 vojakov v zbroji. Nemci prichádzali na nákladných autách, a tiež na konských povozoch. Obsadili Velušovce, Závadu, Podhradie a Prašice. Práve prašický žandár Štefanča nám dal telefonickú správu na Bukovinu, že Nemci smerujú na základňu. Žandár Štefanča bol zároveň spojkou partizánov na Bukovine, kde bol aj komisárov syn, a to bolo zárukou, že nikoho nezradili. Dôležitú úlohu tu zohral Ján Rybnikár, ktorý včas oznámil partizánom útok Nemcov, a tí sa rýchlo premiestnili na druhú stranu Inovca k Novému Mestu nad Váhom. Partizáni cestou na Novú Lehotu mali spoľahlivú spojku v rodine Kravárikových. Tí zase dávali správy partizánom v oblasti Piešťan. Aj vďaka tomu pri premiestňovaní partizáni neutrpeli žiadne straty na životoch.

Nemci, idúc z dvoch smerov proti sebe, sa stretli na Bukovine, kde začali medzi sebou tuhý boj. V priebehu týchto bojov v priestoroch Zľavy postrieľali fašisti 21 občanov židovského pôvodu, z čoho bolo sedem detí do 14 rokov a šesť žien. Pri týchto akciách dochádzalo aj na strane partizánov k nedorozumeniam, keď počas trestnej výpravy Nemcov na Bukovinu prišiel cez hory od Kulháňa na koni ruský partizán so správou, že idú Nemci od Topoľčian. Bohužiaľ, prišiel neskoro, nevedel, že partizáni už odišli. Keď videl len plno Nemcov, vytiahol pištoľ a sám sa zastrelil.

Po týchto udalostiach fašisti v presvedčení, že každý občan Podhradia je partizán alebo spolupracuje s partizánmi, zobrali všetkých 106 chlapov vo veku od 14 do 60 rokov do Prašíc. Priviedli tam aj časť mužov zo Závady a Nemečiek. V noci 29.11.1944 sme boli všetci predvedení na kontrolu totožnosti. Dva dní nás vypočúvala komisia pozostávajúca z Nemcov a miestnych žandárov. Pozvaný bol aj prašický a závadský kňaz, a tiež prašický komisár Paluš, ktorý mal syna partizána na Bukovine. Strážili nás gardisti, časť z nich sa rýchlo opila. Pre výstrahu na začiatku občana cigánskeho pôvodu, pravdepodobne to bol Ján Bihári, v priestoroch starého židovského cintorína zastrelili. Uvedená komisia však postupne prehlásila, že nikto zo zadržaných nie je partizán, ani s partizánmi nespolupracuje. Po prepustení zadržaných mužov sa na Podhradí hneď usadilo asi 6 partizánov do 10.12.1944, Medzi nimi boli dvaja ruskí a dvaja českí partizáni.

Spomínam si ešte na udalosť, ktorá sa možno stala vtedy, keď prichádzala skupina Nemcov od Bánoviec. Štefana Godála mučili v duchonskom kaštieli a nakoniec obesili na elektrickú šnúru, na ktorej bola zavesená lampa. Godál chcel vedieť, čo sa deje v Zlatníkoch, odkiaľ mal manželku. Stačil však prejsť len cestu z Podhradia po Duchonku, kde mu Nemci ukončili život. Vtedy išla do Nemečiek k rodičom aj mladá žena z Podhradia, ktorú tiež vyšetrovali v duchonskom kaštieli, ale dali jej milosť, lebo bola v druhom stave. Bola to Ľudmila Božiková, ktorá neskôr mala dvoch synov. Jeden z nich je František, terajší starosta obce na Podhradí, a druhý je kňaz Marek.

V spomínanej dobe bývalo na Bukovine šesť rodín nemeckej národnosti. Rodiny spolupracovali s partizánmi, poskytli im ubytovanie a krm pre kone. Zato sa im nemeckí vojaci pomstili tak, že im dovolili vyviesť von len dobytok, ostatný majetok s domami zapálili, a tak všetko zhorelo. Títo nemeckí starousadlíci sa neprihlásili na front počas celej vojny. Boli to pracovití a čestní ľudia, preto im ako bezmajetným ľudia z okolitých dedín poskytli ubytovanie zdarma až do konca vojny a dovtedy, kým si nenašli nový domov. Za svoj postoj a spoluprácu s partizánmi počas vojny sa nemuseli po oslobodení presídliť do Nemecka.

Za Podhradím na konci Železnice boli dva drevené domy pre lesných robotníkov a stajne pre kone. Vtedy tam pracoval u baróna Stummera stály zamestnanec Vincent Ekhart, ktorého nemeckí vojaci vzali zo sebou ako rukojemníka. Musel ísť pred nimi až na miesto, kde sa už tri mesiace ukrývali Židia Frelichovci z Prašíc so svojimi deťmi. Ďalší boli Lubišovci zo Závady a iní z blízkeho okolia. Nemci ich prinútili vykopať v mokrom teréne jamu a tam ich všetkých aj s deťmi postrieľali. Jednu zo žien dali na jamu nahú. Tak tam ležala až do konca vojny. Samozrejme, oba domy zásahom Nemcov vyhoreli do základov. Po vypálení Bukoviny premiestnili partizáni svoju základňu na Novú Lehotu.

Medzitým si fašisti 7.12.1944 v sile 20 ľudí overovali na Podhradí miesta po bývalých partizánoch. Jedno auto viedol p. Bližniak z Veľkých Bíelic, ktorý pred obcou na­fingoval poruchu motora. Polovica Nemcov zostala na mieste a 10 išlo na Bukovinu, kde chytili bývalého účtovníka štábu Kurta Polla a neskôr aj náčelníka štábu menom Alex. Počas vypočúvania Polla Alex zneškodnil strážneho a sám ušiel do bezpečia. Nemci odišli v noci so zajatým Pollom, cestou na rázcestí Trojička im však Poll ušiel.

Podhradskému komisárovi dali Nemci 19.1.1945 príkaz vybubnovať, aby v tom týždni každý deň išlo aspoň 25 až 30 chlapov z obce robiť do lesa. Drevo bolo potrebné ručne na saniach priviesť k vagónom, kde sa hneď nakladalo. Raz za týždeň prišli mladí Nemci so 6-8 prázdnymi vagónmi, a plné ich zas odviezli. Vtedy sme videli pri vyhorených domoch tú nahú mŕtvu Židovku. Prekvapilo nás, že okolo bolo plno stôp od líšok, ale mŕtvola nebola poškodená. Asi okolo pol tretej prišlo zo dvadsať mladých Nemcov s automatickými puškami, s lokomotívou a prázdnymi vagónmi pre plne naložené vagóny. My sme si založili oheň, pri ktorom sa krátku dobu spolu s nami ohrievali aj nemeckí vojaci. Nemci robili lokomotíve aj nákladu stálu ochranu. Po odchode Nemcov s naloženým drevom asi za 10 minút prišli k nám partizáni a podozrievali nás zo spolupráce s Nemcami. Vytýkali nám, prečo sme išli pre nich nakladať drevo na vagóny. Vysvetľovali sme im, že obec dostala písomný rozkaz, aby dala vybubnovať, že z každej rodiny aspoň jeden chlap musí ísť raz za týždeň nakladať drevo. Kto tak neu­robí, toho na mieste zastrelia. Partizáni nám neverili, všetkých nás zobrali a odviezli na Kopanice pri Novej Lehote. Tam nás držali až do rána do piatej hodiny. Najprv nás prinútili postaviť sa do radu. Bolo nás 32. Mladší do 40 rokov sa postavili na jeden koniec a starší na druhú stranu. Rozkaz Rusa Snežinského bol pre nás nepochopiteľný, aj keď sme vedeli, že situácia bola zložitá. Prvý dostal do ruky asi 150 cm dlhú palicu a ňou musel silne udrieť päť krát v snehu ležiaceho v poradí druhého chlapa. Tak znel rozkaz. Snežinský prvých päť rán, ktoré sa začali na mojom strýcovi Rudolfovi Štefkovičovi, neuznal. Zobral osobne do rúk palicu "...ja ukázať, kak ty máš ubíjať. Líhaj do snehu!" Dal mu päť rán, až jajkal. Potom mu dal v poradí druhý ešte raz päť rán palicou. Takto sme mlátili jeden druhého bez milosti. Asi desať ľudí predo mnou už bolo zbitých, keď naraz zaznel rozkaz „Dosť." Mne a starším ľuďom sa už nič nestalo, bitku sme nedostali, len si opísali naše občianske preukazy. Strýcovi Štefkovičovi nepomoh­lo ani to, že z topoľčianskych kasární na začiatku Povstania koňmi doviezol za voz ruč­ných granátov. Mne potom vzali v stodole vysoké bagandže a dali staré, roztrhané. Ja som si ich nemohol obuť, lebo mi boli malé, a tak ma nechali bosého. Našťastie môj sused Jozef Bajzík mi dal svoje topánky, lebo jemu boli dobré moje.

Po týždni prišla táto partizánska jednotka na Podhradie, kde chytili nemeckého špióna. Na sebe mal oblečené civilné šaty a pod nimi nemeckú uniformu. V dvoch rodinách sa vypytoval, kde sú partizáni, lebo by chcel k nim ísť. Sedel u každej z rodín asi hodinu. Obe rodiny mu povedali, že nevedia, kde sú partizáni. Nemohli mu to prezradiť, veď syn jednej z nich, Vendet Rešetka, bol u partizánov. Práve vtedy prišli partizáni. Najprv jazdcami na koňoch obsadili celú dedinu, aby nikto nemohol odísť bez ich vedomia, ani domáci obyvatelia. „Prišli partizáni. Teraz sa môžeš k nim prihlásiť." - oznamovali Nemcovi. Ten sa ale dal na útek, ktorý sa mu skoro podaril. Chytili ho však a na štábe Jozefa Rešetku ho vyšetrovali asi jeden a pol hodiny. Potom ho za ich stodolou zastrelili.

Vtedy zaistili partizáni aj jednu Cigánku a mladého Cigána z Lipovníka, ktorí žobrali v dedine. Dedinčania ich upozorňovali, aby teraz nechodili žobrať, keď sú v dedine partizáni. Oni ale neposlúchli. Pri vyšetrovaní sa priznali, že ich poslali Nemci, aby zistili, kde na Podhradí sú partizáni. Za krátky čas sme išli do stodoly s otcom na sečku pre kravy. Videli sme vtedy jedného partizána s automatom doprevádzať Kišacových, ktorí viezli dve mŕtvoly na saniach. Rus na nás volal:" Choď pamagáť obaja." Humná nemali ploty a náš cintorín bol trochu do kopca. Keď sme prišli bližšie k saniam, boli to rumunské sane, ležala na nich cigánska dvojica. Nikdy sme ich predtým na Podhradí nevideli. Pri pochovávaní mŕtvych Cigánov sme videli aj toho zastreleného Nemca, čo chcel prejsť k partizánom. To boli prvé tri obete priamo v obci Podhradie.

Nemci chodili častejšie ako hliadky na Podhradie a pri každej možnej príležitosti im miestni občania z áut brali strelivo, zbrane a potraviny, napr. soľ, cukor, ryžu a iné, ktoré potom odovzdávali partizánom.

Dôkazom toho, že obec Podhradie bola partizánska obec, bola aj tá skutočnosť, že do obce bolo zastavené dodávanie denných produktov, vrátane potravín. Keď sa objavil v okresnom meste občan z Podhradia, tak bol sledovaný každý jeho krok. Zákaz vychádzania na Podhradí platil asi od 1.11.1944.

Pre partizánov bolo potrebné riešiť aj problém zabezpečenia liekov a zdravot­níckeho materiálu. Lieky zaobstarával Ján Štefkovič z Podhradia a mnohí občania z Prašíc, ktorí dostávali lieky od lekárnika Miksáda z Topoľčian. Počas prítomnosti partizánov na Podhradí bolo zajatých v okolí obce sedem príslušníkov SS.

Nebezpečné situácie vznikali pri príprave a balení potravín pre partizánov u hostinského Jána Chlapoviča. V noci zo 17. na 18.2.1945 si prišli partizáni pre pripravené balíky. Súčasne však prišli od Lehoty aj Nemci, ktorí sa zastavili v hostinci. Partizáni sa stihli rozutekať po obci a Nemci našťastie nerozlíšili pripravené balíky od bežného tovaru. Podobná situácia vznikla u obchodníka Jána Rešetku, keď balil tovar pre partizánov, a pri tejto činnosti ho vyrušili Nemci. Na otázku, komu to chystá, odpovedal duchaplne, že to kázal Janko. Také meno bolo časté nielen medzi partizánmi, ale aj medzi Nemcami. V domnení, že je to pre nich, neurobili žiaden zákrok a tovar bol pokojne odvezený partizánom. Počas pobytu partizánov v horách boli v obci uskutočnené asi trikrát finančné zbierky, pričom bolo zozbieraných asi 15 000 korún.

Dňa 23.2.1945 bola v obci usporiadaná oslava 27. výročia vzniku Červenej armády. Zúčastnili sa na nej partizáni z okolitých hôr v počte asi 1500 mužov a miestni občania v počte asi 200 obyvateľov. Slávnostnú reč pod červenou zástavou predniesol komisár Vasil Vozňák. Oslava sa začala o pol deviatej a skončila o desiatej hodine. Za necelú polhodinku prišli do Novej Lehoty fašisti v sile asi 80 mužov, ktorí chceli uskutočniť obchvat na brigádu Snežinského. Tá už v tomto čase bola informovaná, čo sa chystá, opustila stanovisko a odišla do bezpečia. Horšie dopadol oddiel kapitána Tuša, ktorý bol v priestoroch Čierna Hora a prišiel na oslavy oneskore­ne, prechádzajúc cez Polianky. Oddiel bol prepadnutý spomínanými Nemcami južne od hradu. Štyria partizáni padli, traja Rusi a jeden partizán z Prašíc menom Tomka. Osem partizánov zajali a popravili na Grnovej lúke pri Novej Lehote.

Pred slávnostným prejavom boli popravení traja ľudia. Medzi nimi bol aj mladý drotár, ktorý svojím chovaním, ako aj podozrivo novou krošňou vzbudil nedôveru. Do dediny prišiel ako drotár, ale keď mu dali opraviť hrniec, nevedel si s ním poradiť. Po tomto zistení ho uprostred dediny pred štábom a obyvateľmi zastrelila mladá ruská partizánka.

Občania obce s radosťou a nadšením privítali prvých zvestovateľov pokoja a mieru. Bola to spojovacia rota kapitána Stefanescu. Obyvateľstvo vojakov občerstvilo, pripravilo im ubytovanie a jedlo. Po oddychu partizáni sprevádzali spomenutú rotu až do Nového Mesta nad Váhom. Cestou však museli spoločne odstraňovať mínové polia. Neskôr sa partizáni spojili na iných miestach s Červenou armádou. Obec Podhradie bola oslobodená 4.4.1945.

Po prechode frontu sa na Podhradí utvoril revolučný národný výbor, ktorého členmi sa stali Ján Štefkovič, Ján Rybnikár, Peter Michalka, František Štefkovič, Rudolf Štefkovič, Mikuláš Milata a Ján Rešetka. Svoju činnosť zamerali najmä na hliadkovanie v obci a sprevádzanie Červenej armády smerom do Nového Mesta nad Váhom.

Pri pohľade do minulosti možno povedať, že obec v ťažkých vojnových časoch bola tak jednotná, že sa nenašiel ani jeden zradca, ktorý by podával Nemcom správy o pohybe partizánskych jednotiek, čo napokon aj zachránilo obec pred vypálením. Ktoréhokoľvek občana Nemci považovali za partizána, čo v skutočnosti aj bola pravda. Kto z obyvateľov Podhradia nebojoval so zbraňou v ruke proti fašistom, ten proti ním bojoval tým, že pomáhal partizánom. Obyvatelia dodávali potraviny, šatstvo, lieky a iné životné potreby, ktorých nemali prebytok, ale s partizánmi sa vedeli rozdeliť aj o to posledné.

Po vojne vznikol Zväz protifašistických bojovníkov, ktorého členmi sa stali všetci aktívni vojaci II. svetovej vojny, partizáni, priami účastníci odboja. Medzi nimi bolo vyše 70 obyvateľov Podhradia.