Novoveké dejiny obce

Dôsledky porážky uhorského vojska s Turkami v bitke pri Moháči v roku 1526 zásadne ovplyvnili život obyvateľov Podhradia. Na moháčskom poli zahynul aj František Orság, dedič polovice Topoľčianskeho panstva a zemepán v orságovskej časti Podhradia. Ako držiteľ barónskeho titulu bol povinný zúčastniť sa tých vojenských výprav, kde bol prítomný i kráľ, a ktoré boli zvolané na obranu krajiny, a to nielen osobne, ale i s tzv. vojenským bandériom, vojenskou družinou. Zákonný článok 22 z roku 1498 zaväzoval Orságovcov k tomu, aby veľkosť ich bandéria bola odvodená od počtu poddaných. Prax bola taká, že zemepáni si do spomínaného vojenského kontingentu vyberali zvyčajne zdatných mladých ľudí, zväčša z radov svojich poddaných. Pre vybraného poddaného, teraz už člena bandéria, bola táto služba bremenom. Záležalo už iba od zemepána, koho si vybral a ako často sa zúčastňoval so svojou jednotkou na rozličných vojnových podujatiach. Zákon ho zaväzoval k bezpodmienečnej účasti, keď šlo o obranu krajiny, čo bol aj prípad nešťastnej výpravy k Moháču. Príslušník bandéria po odslúžení dostal od zemepána isté slobody, značné poddanské úľavy, väčší či menší nehnuteľný majetok, ktorý sa ďalej dedil z pokolenia na pokolenie. Z dobových písom­ných prameňov možno predpokladať, že práve v obci Podhradie bolo osadené azda najväčšie množstvo príslušníkov šľachtického bandéria, respektíve ich potomkov. Vychádzajúc z tejto skutočnosti možno s istotou tvrdiť, že na ďalekom moháčskom poli padli spolu so svojím zemepánom Františkom Orságom aj rodáci z Podhradia.

Boj o uprázdnený uhorský trón po smrti bezdetného, sotva 20-ročného Ľudovíta II. Jagelovského, mal negatívne dôsledky pre celé Uhorsko. Súperenie o trón medzi Ferdinandom I. Habsburským a Jánom Zápoľským vyvolalo v krajine občiansku vojnu. Zápoľský na podporu svojho boja proti Ferdinandovi požiadal o pomoc tureckého sultána Solimana I.

Prvý vpád Turkov na Slovensko sa uskutočnil v septembri 1530. Jeden oddiel tiahol popri rieke Nitre a vpadol do okolia Topoľčian. Cieľom tureckého útoku boli majetky prívržencov Ferdinanda Habsburského, medzi ktoré patrili aj obce Topoľčianskeho panstva v držbe zemepána Imricha Orsága. Hoci plienenie Turkov trvalo niečo iba vyše týždňa, následky boli katastrofálne. Nič netušiace obyvateľstvo zastihli útočníci v čase zberu úrody a v príprave na hody a trhy. Množstvo ľudí bolo zabitých a odvlečených do otroctva. Na drancovaní a decimovaní obyvateľstva sa však okrem Turkov a cudzích žoldnierov podieľali aj viacerí domáci šľachtici, ktorí zneužívali nepokojné časy a hľadali možnosť, ako sa protizákonne obohatiť. V okolí Topoľčian to boli povestní lúpežní rytieri - Ján a Rafael Podmanický, ktorí počas bojov medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburským prechádzali podľa situácie od jedného kráľa k druhému.

V daňových súpisoch Nitrianskej stolice obec Podhradie až do konca 16. storočia nie je uvedená, pretože bola oslobodená od platenia portálnych daní, čo dokazuje isté výsadné postavenie jej obyvateľov.

V priebehu 16. storočia oboch vlastníkov Topoľčianskeho panstva, magnátske rodiny Országovcov a Lošonciovcov, postihol rovnaký osud, vymreli po meči. Keď 19. októbra 1567 umrel vlastník polovice panstva Topoľčany, Krištof Ország, kráľov tajný radca a krajinský sudca zastávajúci zároveň i úrad novohradského župana, jeho rozsiahle majetky pripadli kráľovi. Uhorská komora, ktorá tieto majetky spravovala, dala roku 1570 vyhotoviť podrobný súpis országovskej polovice, ktorý prináša podrobné informácie o pomeroch na panstve.

Obec Podhradie bola v tej dobe pravdepodobne najrozsiahlejšou obcou na panstve, nepočítajúc, samozrejme, mestečko Topoľčany, a to nielen rozlohou, ale i počtom obyvateľstva. V országovskej časti bolo 26 celých sedliackych usadlostí. Funkciu richtára zastával Štefan Komiš, ďalšími obyvateľmi boli Koza, Vajda, Bôžik, Vícen, Gápel, Gulík, Bučko, Podlužánsky, Selecký, Gondoš, Lacko, Beško, Kuchár, Levo, Komiš, Šimon Poliak, ktorý mal funkciu strážcu hradu, a Viktor Galia. Mená Kuchár a Beško dokumentujú služobníčky pomer ich držiteľov. Prvý varil v panskej kuchyni a menom Beško sa označoval rýchly posol pre potreby panstva. Obyvatelia neplatili činžu, dávali panstvu iba pol libry šafranu, každý 4 vajcia, čo bolo dohromady 104 kusov. Dvakrát do roka, na Vianoce a na Veľkú noc, každý dával panstvu 1 chlieb a 1 hus. Vždy dve domácnosti odovzdávali 1 syr, teda 13 syrov ročne dohromady. Celá obec dávala na Veľkú noc ešte aj jahňa. Obyvatelia Podhradia požívali dosť veľké výsady i čo sa týkalo práce na panstve. Boli povinní obrábať záhradu na Topoľčianskom hrade a pod hradom, roznášali panskú poštu a hrabali seno na lúkách pod hradom. Iné roboty neboli povinní vykonávať. V obci bol mlyn, z ktorého mlynár Benedikt platil ročný poplatok 1 zlatý. Obyvatelia mali aj rozsiahle vinice, ktoré podľa ich vyjadrenia prinášali asi 30 urien (urna 55 litrov) dobrého vína.

Roku 1581 sa na országovskej polovici panstva, kráľovskom majetku, vykonalo ďalšie presné ocenenie dôchodkov z panstva. Jeden exemplár oceňovacieho súpisu bol zaslaný aj do Viedne. Podľa tohto súpisu bolo na Podhradí 24 štvrtinových sedliackych usadlostí, ktoré však neplatili žiadne peňažné dávky. Obyvatelia obce dávali spolu ročne panstvu 96 vajec, 1 jahňa, 48 husí, 48 chlebov, 12 syrov, 16 lótov (1 lót - 15g) šafranu. Všetky tieto naturálne podlžnosti boli ocenené na 10 zlatých a 17 denárov. Z mlyna sa platili 2 zlaté. O lošonciovskej čiastke na Podhradí z tohto obdobia nejestvujú žiadne podrobné údaje.

Roku 1595 došlo k spojeniu rozdeleného Topoľčianskeho panstva. Cisár Rudolf II. osobitnou donáciou potvrdil držbu celého panstva Žigmundovi Forgáčovi, tretiemu manželovi Anny Lošonciovej. Na konci 16. storočia sa tak dve čiastky Podhradia opäť zjednocujú a obec je spravovaná len jedným richtárom. Súpis domov z roku 1598 dokladá, že sa tu nachádzalo 41 obývaných domov. V tomto období sa obec sa spomína ako Podhragy.

Roku 1593 vypukol ďalší ozbrojený konflikt medzi Habsburgovcami a tureckým sul­tánom, ktorý prerástol do 15-ročnej vojny. Následky tohto obdobia zasiahli aj obec Podhradie a jej obyvateľov. Po nájazdoch oddielov tatárskej a tureckej ľahkej jazdy, ktoré roku 1599 zasiahli aj okolie Topoľčian, na Podhradí zo 41 domov zostalo len 28. Dobové písomné pramene udávajú, že iba z Nitrianskej stolice Turci odvliekli do otroctva 30 tisíc ľudí. Zo 17 tisíc domov ostalo po spustošení okolo 10 tisíc. Vojna s Turkami skončila okolo roku 1664, keď Habsburgovci uzavreli so sultánom vzhľadom na svoje úspechy veľmi nevýhodný mier. Najmä ponechanie Nových Zámkov v moci sultána znamenalo pre obyvateľov celého Ponitria trvalú hrozbu. Obyvatelia Podhradia a okolitých obcí v týchto ťažkých dobách hľadali svoju ochranu aj na Topoľčianskom hrade, ktorý v tomto čase dobre slúžil svojmu účelu, aj keď dlhšie obliehanie Turkami by sotva vydržal. Zdrvujúcou porážkou v bitke pri Viedni roku 1683 a oslobodením Nových Zámkov roku 1685 Turci navždy stratili možnosť ohrozovať Ponitrie a tým aj okolie Topoľčian.

Aj napriek uzavretiu mieru s Turkami v krajine nenastali pokojné časy a to vďaka vyostreným vzťahom Viedne so všetkými vrstvami uhorskej šľachty. Protihabsburské povstanie začiatkom 18. storočia postihlo aj okolie Topoľčian a citeľne zasiahlo do života poddaných. Množstvo ľudí muselo slúžiť so zbraňou v ruke v radoch povstalcov. Obyvatelia Podhradia, ktorí sa živili povozníctvom, boli v tomto období mimoriadne zaťažení. Okrem toho, že museli potravinami zásobovať kurucké oddiely, povstalci im rekvirovali kone a voly a nútili ich na ďaleké a nebezpečné cesty. Osem rokov trvajúca kurucká vojna sa skončila roku 1711 satmárskym mierom.

Z dostupných prameňov je možné urobiť si predstavu o spôsobe života obyvateľov Podhradia v 16. a 17. storočí. Hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo. Pestovala sa najmä pšenica, raz, jačmeň, ovos, fazuľa, hrach, šafran a konope. Každá poddanská domácnosť chovala množstvo hydiny, pričom prevládali husi a sliepky. Rozšírený bol chov oviec, ošípaných a dobytka. Práve v 16. a 17. storočí dosiahlo najväčší rozmach vinohradníctvo. Obyvatelia Podhradia zásobovali široké okolie palivovým a stavebným drevom. Zdrojom obživy bol aj predaj výrobkov z dreva. Domy v obci boli postavené výlučne z dreva a kryté slamou. Jedinou kamennou stavbou na okolí bol závadský kostol obohnaný kamenným múrom, chrániaci v čase nebezpečenstva, a samozrejme, Topoľčiansky hrad. Cestu, ktorá spájala Podhradie s mestom Topoľčany, udržiavali poddaní v dobrom stave v rámci svojich robotných povinností. Určite bola jednou z najvýznamnejších komunikácii v širokom okolí.

Z uvedených údajov je zrejmé, že obyvatelia Podhradia a okolitých obcí nemali jednoduchý život ani v kratších dobách mieru. Ťažko dorobený chlieb alebo groš nemohli užiť celý, stále museli mať na pamäti rôzne dane a podpory, ktoré sa neraz vyberali veľmi bezohľadne.

Po roku 1711 nastáva konečne po dlhoročných vyčerpávajúcich a pustošiacich vojnách relatívne obdobie pokoja a mieru, kedy dochádza k postupnej konsolidácii a hospodárskej obnove krajiny. Významnú zmenu v živote poddaných znamenali reformy Márie Terézie a Jozefa II.

Podrobné údaje o stave obce Podhradie a každodennom živote jej obyvateľov dokladá podrobný súpis z roku 1714, vyhotovený pri príležitosti prechodu Topoľčianskeho panstva do rúk nového vlastníka - Petra Beréniho.

Podhradie bolo aj počas 18. storočia najľudnatejšou obcou v okolí Topoľčianskeho hradu. Dedina mala nielen najväčšiu výmeru chotára, ale aj rôzne slobody. Chránená poloha na výšinách pod hradom bola napriek neúrodnej a kamenistej zemi v 16. a 17. storočí veľkou prednosťou.

Celková veľkosť sedliackych hospodárstiev bola udávaná na 8 a jednu osminu sessie. Spolu tu žilo 30 sedliackych a 22 želiarskych rodín, čo bolo viac ako v Topoľčanoch. Výmera opustených polí dosahovala zanedbateľné číslo. Richtárom bol Ondrej Beňa, ďalej tu žili viacerí Štefkovičovci, Michalovci, Milatovci, Navarovci, Rafajovci, Čermák, Ličko, Belák, Grznár, Lietavský, Stanko, Betlehem. Každý sedliak obhospodaroval iba jeden a pol merice urbárskych polí o celkovej výmere 54 meríc. K tomu vlastnil ešte 2-3 merice klčovísk, spolu ich bolo 90 meríc. Veľká bola rozloha viníc, 102 kopáčov, a k tomu treba prirátať 74 pokosov lúk. Koní bolo v obci iba 7, zato však chovali 62 volov. Keďže začiatkom 18. storočia sa vôl používal na vozenie ťažkých nákladov, obyvatelia Podhradia si privyrábali furmankou. Okrem iného určite vozili palivové a stavebné drevo z rozsiahlych lesov, nachádzajúcich sa v obecnom chotári. Z ďalších domácich zvierat chovali 48 kráv, 39 kôz, 93 ošípaných. Vo výrobe pálenky zaostávali za obyvateľmi Závady, nachádzali sa tu iba dva kotlíky na pálenie, zato však mali 10 úľov včiel. Na Podhradí žilo aj 6 podželiarov, obývajúcich biedne chatrče. Veľkostí obce zodpovedal i príjem panstva, ktorý bol v tom roku udávaný na 73 zlatých, čo tvorilo štvornásobok príjmu z Velušoviec. Ročná činža bola 24 zlatých, za dva kotlíky na pálenie platili ich majitelia 3 zlaté. Hodnota syra, husí, kačíc a vajec, ktoré boli povinní odovzdávať panstvu, dosahovala výšku 41 zlatých. Poddaní ďalej dávali 12 uncí šafranu alebo 12 zlatých. Hodnota robotných povinností bola odhadnutá na 177 zlatých. Pätnásť obyvateľov, ktorí sa živili povozníctvom, platilo ešte zvláštnu daň, každý po jednej zlatke. Na Podhradí pracovali dva mlyny, z ktorých panstvo dostávalo ročne 6 zlatých. Príjem z krčmy, oddávna stojacej uprostred obce, činil 20 zlatých. Bol tu aj výsek mäsa, a mäsiar, majúci ho v prenájme, odovzdával ročne pol centa mäsa alebo päť zlatých. V chotári Podhradia malo panstvo aj vinohrad, kde sa urodilo 10 urien pomerne dobrého vína v hodnote 30 zlatých. Panstvo si nárokovalo na 20 menších vozov sena v hodnote 20 zlatých. Obyvatelia kosili trávu aj na panskom sade, začo platili 4 a pol zlatého ročne.

Roku 1753 žilo na Podhradí 40 sedliakov s pomerne malou výmerou polí, iba 3/4 merice. Každý mal ešte 1 až 3 merice klčoviska. Želiarske rodiny v počte 21 obývali 20 domov. Ďalej tu župní komisári našli 7 podželiarov, dvoch mlynárov, obecného pastiera kráv a pastiera oviec. Urbárskych polí bolo asi 30 meríc, klčovísk 77 meríc. Za 40 rokov sa zmenšila rozloha viníc na 47 kopáčov, lúk na 57 pokosov. V porovnaní s ostatnými obcami stagnoval aj chov zvierat. Koní napočítali iba 7, volov 55, kráv 210, ošípaných 52, zato sa zvýšil počet kotlíkov na výrobu pálenky na 14. Pomerne nízku poľnohospodársku produkciu si obyvatelia kompenzovali ťažbou a rozvozom stavebného a palivového dreva do okolitých obcí, chudobných na tento materiál, začo však platili panstvu 28 zlatých ročne. Poddaní siali najmä raz, ale v porovnaní s ostatnými obcami dosahovali menšie výnosy tejto obilniny. V obci boli dva mlyny, z oboch platili mlynári zemepánovi spolu 15 zlatých. Ďalší mlyn bol novopostavený, z ktorého dostával zemepán 3 zlaté, jedno teliatko a stolica inkasovala od neho jeden zlatý. Celá obec platila ročne 335 zlatých krajinskej dane a 37 zlatých dane stoličnej. Oproti ostatným obyvateľom panstva Podhradčania si zachovávali starú výsadu - neplatili z poli desiatok. Keď im chceli túto výsadu panstva roku 1724 úradníci zrušiť, obrátili sa so sťažnosťou na svojho vtedajšieho zemepána Petra Beréniho, kde uviedli, že desiatok nikdy neplatili ani z obilia, ani z vína a preto žiadajú túto výsadu rešpektovať. Slúži ku cti Petra Beréniho, že obyvateľom Podhradia túto výsadu ponechal a k plateniu ich nenútil.

Veľký význam pre rozvoj duchovného života v obciach mala katolícka cirkev. Do konca 18. storočia slúžila veriacim aj hradná kaplnka zasvätená Panne Márii. Bola 12 m dlhá, 7,5m široká a 7 m vysoká. Aj keď budovu vizitátor považoval roku 1780 za vyhovujúcu, prístup k samotnej kaplnke bol dosť komplikovaný. V hradnej kaplnke sa nachá­dzal hlavný oltár s obrazom Nanebovzatia Panny Márie, namaľovaný na dreve s pozlá­teným rámom. Ďalej v nej bola umiestnená drevená vyrezávaná kazateľnica, chór z dre­va a vyrezávané kreslá, pôvodne určené zemepánom. Okrem interiérového vybavenia sa v kaplnke nachádzali dva staré misály, jeden rituál a medený kalich, sčasti pozlátený. V drevenej truhlici boli uložené rôzne kostolné rúcha. V kaplnke sa slúžili omše iba niekoľkokrát do roka, a to z toho dôvodu, že Peter Beréni zanechal fundáciu 1000 zlatých, z ktorých úroková suma 60 zlatých pripadla závadskému farárovi s tým, že má odslúžiť za fundátora a jeho príbuzných niekoľko omší. Kňaz sa však sťažoval, že táto povinnosť je v zime dosť zložitá, lebo cesta zo Závady na Podhradie a na hrad býva plná vlkov.

Na Podhradí dávali farárovi z každej sedliackej sessie za rok po pol merice raži, jedno kura, želiari spolu 2.40 zlatých. Každý sedliak okrem toho dával svojmu kňazovi jeden plný voz palivového dreva, čo predstavovalo 38 vozov do roka. Túto povinnosť mohli nahradiť aj peňažnou sumou. Za koledu farár dostával na Podhradí 1.20 zlatých, poplatky za školy činili 20 zlatých. Celkový príjem z Podhradia pre kňaza ročne predstavoval 48 zlatých a 50 denárov.

V katechetických misiách pátra Františka Ábela S.J. z rokov 1760 až 1764 sa píše: „Sviatky vianočné išiel odbavovať misionár do Stredy. Po sviatkoch šiel pešo s jedným chlapom cez vrchy do Podhradu. Obec sa tak vo/á, lebo je tam hrad na skale vystavaný, ktorý patrí panstvu topoľčianskemu, čiže tovarnickému. Obec leží pod samým hradom. Na hrade je veľmi pekná kaplnka na úctu Panne Márii. Každý deň ráno chodieval ľud sem do kaplnky na svätú omšu a kázeň, hoci cesta bola na hrad od snahu a ľadu prikĺzkavá. Večerné kázne bývalí v dome kostolníkovom. Po odbavení misii tu išiel misionár do Závodu. Tu misionároval päť dní a päť dní zas vo filiálkach Záhrada a Velušovce."

Na Podhradí uprostred obce už v polovici 18. storočia stála malá kaplnka, venovaná Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie. Okrem toho tu na drevenom stĺpe bola umiestnená aj soška Panny Márie Šaštínskej.

Roku 1778 bolo na Podhradí napočítaných 66 domov a 487 obyvateľov. V obci bolo 6 žobrákov a 13 Židov. Polia a vinice boli zaradené do tretieho stupňa kvality, pasienky do druhého. Prvým stupňom kvality boli označované rozľahlé lesy. Poddaní platili v tomto roku 491 zlatých krajinskej a stoličnej dane.

O osem rokov neskôr tu žilo v 80 domoch 595 obyvateľov. Podhradie aj v priebehu 18. storočia vo veľkosti predstihlo Závadu a Velušovce, aj keď rozdiely v počte obyvateľstva sa do značnej miery vyrovnávali. Mužov bolo 320, z toho 127 ženatých, žien podstatne menej, iba 275. Detí vo veku do 12 rokov bolo 96 a 37 ich napočítali vo veku staršom ako 12 rokov.

V 19. storočí úbytok obyvateľov postihol aj Podhradie. Roku 1828 tu bolo už len 52 domov a 363 obyvateľov. Roku 1843 napočítali iba 43 obyvateľov katolíckeho vyznania a 6 Židov.

Obdobie 18. storočia znamenalo pre Podhradie dobu určitej hospodárskej stagnácie. Určite k tomu prispel presun správy panstva z Topoľčianskeho hradu do kaštieľa v Tovarníkoch, čím Podhradie postupne strácalo na význame. Okrem iného sa to prejavilo menej dynamickým demografickým vývojom a postupným zmenšovaním výmery obrábanej zeme. Podľa zápisu v matrike narodených vo farskom obvode Závada sa roku 1726 na Podhradí narodilo 30 detí, roku 1735 zapísali 11 novorodencov. V druhej polovici 60-tych rokov 18. storočia dochádza k malému zvýšeniu populácie, napr. roku 1766 sa na Podhradí narodilo 20 detí. Na prírastku obyvateľstva malo zásluhu nielen zlepšenie postavenia poddaných, ktoré priniesla urbárska regulácia, ale aj prezieravé nariadenie Márie Terézie, že pri každej farnosti musí byť najmenej jedna vyškolená pôrodná baba, ktorá mala za úlohu asistovať pri pôrodoch a z času na čas bola o základných pravidlách zdravého pôrodu poučená a preskúšaná stoličným lekárom. Koncom 80-tych rokov 18. storočia počet pôrodov začína postupne klesať, čo ovplyvnilo aj demografický vývoj v prvej polovici 19. storočia.

Tereziánska urbárska regulácia priniesla veľa pozitívnych zmien aj v živote poddaných obce Podhradie. Znamenala totiž vymedzenie presných povinností poddaného voči zemepánovi na základe výmery ním obrábanej pôdy, korigovanej ešte jej bonitou. Na kongregácii Nitrianskej župy bol 31. januára 1769 prijatý mandát cisárovnej Márie Terézie s inštrukciou pre vykonanie urbárskej regulácie. Na Podhradie zavítala urbárska komisia v septembri uvedeného roka. Do súpisov zaznamenala, že poddaní sa okrem hospodárenia na svojich poliach živia povozníctvom, kolárstvom a výrobou vozov, ale drevo na tieto remeslá si od panstva kupujú. Keďže sedliaci mali menšiu výmeru pôdy, pracovali na panských poliach jeden deň týždenne so záprahom alebo tri dni týždenne pešo. Počas kosby a žatvy museli pracovať celý týždeň v kuse. Ten však, čo na panské nechodil, vyplácal sa z roboty sumou 6 zlatých. Želiari pracovali jeden deň do roka pešo. Dávky, ktoré uviedol richtár a prísažní obce Podhradie, boli nasledovné: dávali iba deviatok z jahniat, kozliat a klátov včiel, z urbárskych rolí a z klčovísk neplatili nič. Obec však platila za šafran 24 zlatých, za raždie 12 zlatých, dávala až 72 holbí masla, 144 sliepok, 48 husí a 600 vajec. Akú úľavu priniesla urbárska regulácia obyvateľom Podhradia, môžeme si domyslieť na základe tej skutočnosti, že napr. sedliaci v Závade namiesto 156 dní roboty so záprahom pracovali roku 1771 už iba 17 dní a sedliaci z Podhradia odpracovali iba polovicu vďaka menšej výmere hospodárstiev. Želiari boli povinní odpracovať ročne iba 18 dní pešej alebo vtedy nazývanej aj ručnej roboty. Keďže v krajine boli známe nekalé praktiky zemepánov a ich úradníkov, ktorí pod rôznymi zámienkami sa snažili časť robotných a naturálnych povinností obnoviť, bola ustanovená župná komisia, ktorá si v nasledujúcich rokoch pravidelne predvolávala obecných richtárov, kladúc im otázky, či nový urbár nie je porušovaný. Výhodou urbárskej regulácie bolo aj opatrenie, že každá obec dostala presný rozpis povinností, čím sa navždy zamedzilo svojvoľnému porušovaniu povinností zo strany panstva. Čiastočné uvoľnenie, ktoré nastalo zavedením tereziánskeho urbára a právnou ochranou nevoľníkov, sa však čoskoro prejavilo nielen v ich zvýšenom sebavedomí, ale až zneužívaní. Roku 1770 panská súdna stolica v Tovarníkoch odsúdila aj 14 obyvateľov Podhradia, ktorí svojvoľne vyrubovali stromy v panských lesoch. Každý z nich bol odsúdený na týždeň roboty s tým, že keď sa ich nekalá činnosť bude opakovať, dostanú prísnejší trest.

K tradičným produktom pestovaným na poddanských poliach pribudli koncom 18. storočia zemiaky, ktoré sa v prvej polovici 19. storočia z obcí na okolí Topoľčian najintenzívnejšie pestovali práve na chudobných poliach Podhradia.

Hlavnou osobou v každej obci bol richtár, ktorý mal zvyčajne dvoch, niekedy aj via­cerých prísažných alebo boženíkov. Bol volený všetkými dospelými obyvateľmi mužského pohlavia, ale jeho voľbu potvrdzoval zemepán, ktorý ho musel v úrade schváliť. K najdôležitejším činnostiam richtára patrilo rozpisovanie a vyberanie daní, organizovanie robotných a naturálnych povinností, výber nováčikov do armády a vedenie obecnej pokladnice. Z vybraných peňazí najväčšia časť sa odvádzala do štátnej pokladnice, niečo pripadlo župe. Zo zvyšných peňazí sa platilo notárovi alebo pisárovi, pretože v 18. storočí richtár, ktorý by vedel čítať a písať, bol zriedkavosťou. Ďalej sa dávalo verbovné, občas aj príspevok chudobným, menšia suma sa zaplatila aj organistovi a hlásnikom. Za svoju prácu richtár dostával ročný plat a niekoľko meríc zbožia. Istá suma sa značila ako „obecný vídanek". Z účtovných dokladov podhradského richtára z roku 1770 sa dozvedáme, čo sa pod kolónkou vykazujúcou sumu 9 zlatých a 64 denárov skrývalo:

Richtár spolu s obecnou radou riešil aj niektoré menšie spory, ktoré sa vyskytli medzi občanmi. Väčšie spory a ťažšie previnenia sa vybavovali pred panskou súdnou stolicou, nepravidelne zasadajúcou v kaštieli v Tovarníkoch. Týmto súdom v októbri 1771 bol odsúdený Michal Jakubov z Podhradia za ruvačku s Jozefom Ďurkovičom na pokutu 2 zlaté, ktoré vyplatil poškodenému, a 8 rán palicou. V tom istom roku bol potrestaný aj Pavol Navara z Podhradia, ktorý v lese kosou napadol Imricha Navaru a spôsobil mu ťažké rany na rukách. Pavla Navaru odsúdili na 6 dní roboty, pokutu 6 zlatých, ktoré mal zaplatiť poškodenému, a dostal ešte 12 rán palicou.

Keď roku 1778 na Podhradí umrel Imrich Navara, jeho dom bol ohodnotený na 50 zlatých, 4 voly na sumu 78 zlatých, 15 ovci na 9 zlatých a 35 denárov. Voz s kolesami okutými železom odhadli na 12 zlatých, starý pluh so železnou radlicou ošacovali na 1 zlatý, 3 sekery mali hodnotu 85 de­nárov, 3 vrtáky 15 denárov, kosa 25 denárov, 2 vinohrady ohodnotili na 12 zlatých, K hospodárstvu zomrelého patrilo 20 kusov polí a lúk v chotári Podhradia, všetky malej výmery.

Vysoká kvalita pôdy spôsobovala nielen delenie už aj tak malých polí na drobnejšie čiastky, ale mladší synovia museli často hľadať obživu u bohatých gazdov, dali sa najímať za paholkov. Jozef Petrík z Podhradia, ktorý slúžil takmer dva roky u bohatého gazdu Stanka, podal na neho roku 1777 sťažnosť, že mu za službu málo platí. Stanko však uviedol, že mu kúpil kabaňu, nohavice a boty za 8 zlatých, „dvoje podešvy, ktere kaštuvali 1.12. zl.", a jeho otcovi dal 1 zlatý. Ďalej píše: „Bote to jest štíhle sem mu dal podrazit 4 krát, to jest 52 deň. a na jeho útratu 55 deň. Všetko spolu 13 zl. a 25 den." Pritom spomína, že paholok narobil susedom s lichvou škodu, ktorú im musel vynahradiť 4 a pol zlatým. Nuž, biedna to bola služba za 55 denárov, ktoré obdŕžal Petrík za dva roky služby od svojho gazdu.

Počas 18. storočia a v prvej polovici 19. storočia sa vzhľad obce Podhradie príliš nemenil. Podľa údajov z roku 1778 boli na Podhradí všetky domy postavené z dreva. Začiatkom 18. storočia komín a pec boli v sedliackych chalupách zriedkavosťou, na prípravu jedla a na kúrenie slúžilo otvorené ohnisko v tzv. čiernej kuchyni. Stručný popis obce v spomenutom roku vykonaný stolicou v dôsledku protipožiarnych opatrení už udáva, že domy obyvateľov Závady, Velušoviec a Podhradia, až na malé výnimky, majú postavené murované pece a komíny. V súpise sa ďalej konštatuje, že všetky obce dodržujú požiarne nariadenia vydané stolicou. Asi to bola pravda, keďže z prameňov poznáme iba jeden údaj o požiari v tejto dobe. Roku 1784 vyhorela na Podhradí krčma. Pritom išlo o úmyselne založený požiar, pravdepodobne z konkurenčných dôvodov, lebo panská stolica obvinila z podpaľačstva jedného Žida. V súvislosti s týmto činom bolo vypočutých štrnásť svedkov a bola spísaná obsiahla zápisnica.

I keď hlavným zdrojom obživy väčšiny obyvateľov Podhradia bolo poľnohospodárstvo, najmenej polovica poddaných zdroj príjmov mala z lesov. Venovali sa ťažbe a rozvozu palivového a stavebného dreva a remeslám, pri ktorých základ tvorila práca s drevom, napr. kolárstvo, výroba dreveného riadu a pracovných nástrojov. Rozšírená bola výroba vápna v peciach umiestnených v horách, pálilo sa aj drevené uhlie.

V 19. storočí bola škola i na Podhradí. V písomnostiach z roku 1829 sa totiž spomína Ján Najmiler, učiteľ z Podhradia, ktorý si dával písomnú prosbu panstvu, aby ho prepustili z väzenia, lebo jeho žena a detí pomrú hladom. Nevedno, začo bol zavretý.

Roku 1831 sa prehnala Podhradím, Závadou a Velušovcami epidémia cholery, na ktorú umrelo vyše 100 ľudí. Vďaka sanitárnym opatreniam sa však túto epidémiu podarilo pomerne rýchlo zdolať.